Hľadanie vinníka
Prečo nás mladí šokovali vo voľbách? Kto je na vine? Po prekvapivých výsledkoch tohtoročných volieb sa rozprúdila takmer celonárodná diskusia o tom, prečo sa mladí ľudia v takom veľkom množstve pridali k extrémistickej strane. Je to ich vzbura voči spoločnosti, ktorá v záujme „vyšších cieľov“ nevenuje pozornosť potrebám detí a mládeže? Kde sa stala chyba? Hľadá sa vinník.
Vieme, že osobnosť človeka sa formuje od útleho detstva a to v rodine, škole, v prostredí, v ktorom vyrastá. Médiá v súčasnosti najviac rozoberajú zlyhanie školy. Škola poskytuje deťom vedomosti, ale nevenuje sa ich duši – neučí ich ako zvládať problémy, konflikty. Chýba im záujem dospelých v čase, keď problémy vznikajú. A tak s nimi zostávajú samé a riešia ich ako najlepšie vedia. Na internete, medzi kamarátmi, či pridajú sa ku skupine, ktorá má o nich záujem.
Je to však jediný vinník? Ak sa pozrieme na výsledky štúdií, ktoré sa venujú deťom a mládeži, nájdeme v nich zaujímavé a dôležité informácie. Týkajú sa postoja spoločnosti k potrebám detí a mládeže.
Záujmovej činnosti s pravidelne venuje len 16% mladých ľudí. Nie je to však tým, že by nechceli zmysluplne tráviť svoj voľný čas. Je to najmä nedostatok ponúk na voľnočasové aktivity. Najviac to pociťujú žiaci základných škôl. Podľa ich vyjadrení ponuka často nezohľadňuje ich potreby a záujmy. Kluby, či aktivity, ktorým by sa radi venovali, sú cenovo nedostupné. Deti a mladí však potrebujú byť v kolektíve s ktorým zdieľajú spoločné záujmy, v ktorom sa formujú dobré priateľstvá. A ak im to chýba, stávajú sa cieľovou skupinou rôznych skupín, ktoré im poskytnú program a pocit prináležitosti.
Ďalej je tu rodina. Problémy detí sa začínajú doma a doma ich treba riešiť. V dôsledku pracovnej vyťaženosti rodičov, stresu, či rozpadu rodiny deti veľmi často pociťujú osamelosť a vo svojom okolí hľadajú poradcov – nie vždy však nachádzajú tých správnych. Podľa výsledkov výskumu Ústavu informácií a prognóz v školstve (2005) až 47% detí a 56% študentov nemá možnosť pri autoritatívnom prístupe rodičov vyjadriť svoj názor. S fyzickými trestami sa najviac stretli dospievajúci vo veku 11-16 rokov. Teda v čase, keď potrebujú porozumenie a pomoc zvládnuť ich ukotvenie medzi detstvom a dospelosťou. V čase, keď si budujú svoje sebavedomie a miesto v spoločnosti.
Máme teda právo pohoršovať sa nad mladými? Robíme pre nich dosť aby cítili, že o nich stojíme? Majú priestor na vyjadrenie svojich problémov, či pochybností s uspokojivými odpoveďami?
Dokážeme, či chceme si odpovedať na tieto otázky? Alebo budeme hľadať vinníka v mladých ľuďoch?